Blog

Beh mi zachránil život alebo príbeh jednej rakoviny

Prvého decembra 2014 mi zmenilo život jediné slovo. S odstupom viac ako piatich rokov som pripravený podeliť sa o príbeh jednej rakoviny. Tej mojej.

V októbri 2014 som odbehol prvý (košický) maratón. Bol to môj najsilnejší športový rok vôbec. Zároveň som v to leto prijal ponuku pracovať pre nový projekt a klienta v San Diegu. V druhom polroku som strávil 48 dní v krásnej Californii. Okrem toho som po 4 rokoch samoty spoznal ženu, s ktorou to vyzeralo nádejne. Cítil som sa na vrchole.

Všetko sa zmenilo 01.12.2014, kde mi po rutinnej preventívnej prehliadke bola oznámená diagnóza – rakovina semenníka.

„Máte tumorček,“ dve slová, ktoré počujem dodnes.

27 ročnému chalanovi sa vtedy zmenil život.

Dnes mám 33 a konečne môžem otvorene hovoriť o tom, čím som si prešiel.

Je to prvýkrát, keď sa 95 % mojich známych dozvie, že som bol chorý. A je to úplne prvýkrát, keď sa dozvedia blízki, rodina a ostatní, o akú diagnózu išlo. V 27-mich som sa totiž za chorobu hanbil a nevedel som ju ani odkomunikovať. Približne 10 ľudí, vrátane mojej mami a otca, si tak dodnes asi myslí, že som mal niečo „s bruchom“.

Prečo chcem zverejniť celý príbeh?

S odstupom času som sa rozhodol, že skúsim čo najpodrobnejšie zdokumentovať, čím všetkým som si za ten čas prešiel. Písanie je pre mňa terapiou a finále, ktorým za chorobou definitívne zatváram dvere. Možno existuje odborné slovo pre písanieterapiu? Ale nepíšem len pre seba.

Píšem pre tých, ktorí sú chorí dnes. Chcem každého veľmi povzbudiť a na vlastnom príbehu ukázať, že choroba sa dá zvládnuť. Viem, čím si pacienti prechádzajú. Skúsim odovzdať zopár rád a podelím sa s tým, ako som s rakovinou bojoval ja.

Je dôležité šíriť informácie o rakovine, ktorá je u mladých mužov najčastejšia.

Píšem pre ostatných športovcov a píšem pre zdravých. Aby sme nezabúdali na to, čo máme. A čo všeto nás šport učí a na čo všetko môže, hoci neplánovane, pripraviť.

Píšem aj ako podnikateľ a finančník. Pretože choroba ma utvrdila v tom, že s plnením snov netreba čakať. Pochopil som tiež, aké finančné zaťaženie v skutočnosti môžu dve slová znamenať.

A na záver: píšem to pre svoju vlastnú rodinu. Aby sme nezabudli a o veľa rokov sa mohli – s úsmevom – pozrieť na cestu, ktorou sme spolu prešli.

Ukrývam do týchto riadkov silu pre všetkých, aby sa v prípade potreby dala v budúcnosti opäť nájsť.

Nesmrteľnosť mladého chalana

Každá choroba je svojím spôsobom zásahom do života. Rakovina je zásahom mimoriadnym. Aby som lepšie vykreslil, aký tvrdý náraz to bol pre mňa, musím sa obzrieť naspäť pred chorobu.

Diagnóza mi bola určená mesiac pred 28. narodeninami. Dovtedy som nemal nikdy nič zlomené, v podstate som nebol nikdy chorý (okrem niekoľkých angín ako dieťa). Prvýkrát mi brali krv v rámci klasickej preventívnej prehliadky až v 19 rokoch, keď som sa presťahoval do Bratislavy za vysokou školou.

Celý život som sa venoval rôznym športom, ale len rekreačne. Posilka, plávanie, bike, beh a podobne.

V 2013 som to začal brať vážnejšie. Pretekal som a behu sa venoval na viac výkonnostnej úrovni.

V 2013 som súťažne zabehol 13 pretekov, z toho 6 polmaratónov. V 2014 som sa zúčastnil 23 pretekov. Vybehal som si Spartan Trifectu (pozri report z jedného z historicky najťažších Spartanov na Slovensku), za košickú Sláviu som behal po rokoch obnovenú Atletickú ligu, absolvoval som prvý súťažný triatlon v živote a dokončil aj svoj prvý Medzinárodný maratón mieru v Košiciach.

Tréningový denník z roka 2014 hovorí za všetko. Vyberám len niekoľko mesiacov.

tréninogvý denník – marec 2014

 

tréninogvý denník – jún 2014

 

tréninogvý denník – august 2014

 

tréninogvý denník – september 2014

 

Trénoval som aj viacfázovo, všade som chodil na bicykli, strašne ma začal baviť crossfit, plávanie atď. Po maratóne v Košiciach a 42 km porcii v nohách som sa šiel bicyklovať a cítil som sa asi ako každý mladý chalan v rozkvete. Silný, takmer nesmrteľný.

Plánoval som termínovku pretekov na rok 2015 a zimnú prípravu, keď prišla preventívna lekárska kontrola povinná v zamestnaní. Našťastie som ju nezanedbal.

22.08.2014 – foto pred mojím prvým triatlonom s kamošom a trénerom z crossfitu Marošom Kolcunom, váha 64 kg

 

13.09.2014 – v cieli Spartan Beast na Donovaloch, kde som dokončil Spartan Trifectu, skvelá forma, 225. miesto z 1194 mužov s časom 4:11:16 na 23 km s 1200 nastupanými metrami, aj napriek môjmu amatérskemu tréningu a „profi“ výbave, keď som pretekal v starom tričku na spanie a obyčajnom tielku

 

Diagnóza a čakanie na verdikt liečby

V pondelok 01.12.2014 som šiel na prehliadku, z ktorej som mal v pláne vrátiť sa do práce. Tak ako každý rok. Ibažeby nie.

„Máte tumorček.“

Po týchto slovách nenasledovalo žiadne ďalšie vysvetľovanie. Lekári mi oznámili, že v stredu ma budú okamžite operovať.

Nevedel som, čo presne to znamená. Nevedel som, čo je to tumor. Napadlo mi len, že moja zimná športová príprava bude narušená, iné myšlienky som nemal. Neskôr cez deň som mal telefonát – v stredu operácia už nebola možná, ale mal som sa dostaviť.

Doma som začal googliť a zistil som, že tumor je nádor. A že nádor je zlý. No nedávalo mi to zmysel. Predstavoval som si, že také veci sa neriešia len tak u lekára. Najskôr som si myslel, že ide o omyl. Navyše, ak treba operáciu, ok, rýchlo to vybavím, dám sa dokopy a môžem trénovať.

Večer som prišiel do podniku, kam som chodieval. Trom kamošom som povedal, že asi mám rakovinu. Nejako sme sa zasmiali a dali pivko, ako keby sa nič nedialo. Nič mi nedochádzalo.

V utorok som šiel normálne do práce. Bol druhý december, no netušil som, že je to môj posledný deň v práci v roku 2014.

V stredu som si vzal jednodňový paragraf a prišiel na urologickú kliniku, kde ma prijali. Odovzdal som oblečenie, dali mi pyžamo, urobili vyšetrenia a čakal som. Rozmýšľal som nad tým, o čo vlastne ide, čo sa ide operovať a ako dlho sa zdržím.

Vo štvrtok prebehla operácia, kde mi úplne odstránili semenník. Bez akéhokoľvek varovania sa zo mňa stal polovičný, ak ešte vôbec, .. muž. Ale dobre tak. Lekári konali rýchlo, vedeli, čo majú robiť.

Od tejto chvíle som mal pocit akoby som sníval. Stal som sa pozorovateľom vecí, nechcelo sa mi veriť, že to čo sa deje, je naozaj. Nepýtal som sa, čakal som, že niekto mi to príde vysvetliť.

Na izbe som bol s dvoma dedkami, ktorých debaty ma len utvrdzovali v tom, že určite len snívam.

V nemocnici som bol do soboty. Na Mikuláša 06.12. ma prepustili domov. Doma som ostal až do Vianoc a do práce som sa vrátil v januári.

Pri prepustení mi konečne bolo povedané, že nádor sa odstránil „so všetkým ostatným.“ V tej chvíli už bol na histológii, kde prebiehalo zisťovanie, o aký nádor ide. Podľa toho mal byť stanovený ďalší postup.

Prvýkrát v Onkologickom ústave

Histologický výsledok o pár dní potvrdil, že môj nádor bol zhubný. Rakovina bola potvrdená.

Namiesto prípravy na Vianoce som sa preto pred sviatkami prvýkrat dostavil na Východoslovenský onkologický ústav.

Mal som sa prísť zaregistrovať a moju liečbu mala prevziať špičková inštitúcia.

Ani neviem ako opísať prvú návštevu.

Vošiel som do budovy, zistil, kde je registračné okienko a .. postavil sa do radu. Predo mnou bolo asi 30 ľudí. Väčšina tu nebola prvýkrát. Išlo o liečiacih sa pacientov. Samozrejme môj príchod zaregistrovali všetci. Bol som tam suverénne najmladší a určite som vyzeral najzdravšie.

Bol som silný, netrčali zo mňa hadičky, bol som tam sám bez doprovodu. Dokonca som sa snáď usmieval. Na pohľad som tam nepatril. Skutočnosť bola iná. Bol som na správnom mieste.

Pri okienku som nahlásil nejaké údaje, odovzdal lekárske správy a dostal modrú knižku, ktorá ma sprevádzala celých nasledujúcich 5 rokov.

Podľa papierov som sa oficiálne stal onkologickým pacientom 1767/14 s diagnózou C62.9.

V mojej hlave sa začala nová súťaž: o vlastný život.

Povedal som si, že choroba je ako prekážka v Spartan Race. Že ju proste treba prekonať. Hovoril som si, že choroba je ako maratón. Jednoducho bude bolieť, ale do cieľa prídem.

Po registrácii som sa dostal do rúk MUDr. Moniky Vargovej Egryovej (po svadbe sa volá Žák), onkologičke. O mojej liečbe ešte nebolo rozhodnuté. Musel som počkať niekoľko dní.

Na základe výsledkov USG, CT, meraní onkomarkerov a histológie konzílium lekárov rozhodlo, že podstúpim chemoterapiu. Až do tohto rozhodnutia som dúfal, že to nebude nutné.

Túto správu som sa dozvedel 29.12., dva dni po narodeninách, tesne pred koncom roka. Presne si pamätám, kde som bol a čo som robil. Volalo mi neznáme číslo a nenapadlo mi, že to môže byť Onko ústav. Bola to sestrička, ktorá mi oznámila výsledok zasadnutia konzília.

Bolo to jedinýkrát, keď som pocítil ľútosť a vyšlo mi pár sĺz. Chemoterapia je brutálny zásah do tela a môjho ďalšieho života, tomu som rozumel aj bez zložitého vysvetľovania a surfovania po internete. Konečne som pochopil.

Prepadol ma strach.

Čo sa mi doteraz zdalo iba ako sen, už začínalo naberať reálne kontúry. Príšerné a otrasné.

S chemoterapiou som samozrejme ihneď súhlasil. Vo Východoslovenskom onkologickom ústave zasadli najlepší lekári na Slovensku a venovali sa mojej diagnóze. Nikdy by som si nedovolil spochybňovať rozhodnutie špičkových odborníkov.

O liečbe som následne informoval mojich šéfov v práci – Tibora a Silviu. Môj vtedajší zamestnávateľ Ness Košice mi veľmi pomohol, keď mi umožnil pracovať v úplne voľnom režime. Do práce som mohol prísť kedy som chcel a ako som chcel.

Za január som odrobil okolo 75 hodín a za február približne 45 hodín, výplaty som však dostal ako keby som tam sedel celý mesiac. Ľudský jazyk je niekedy príliš primitívny na to, aby sa ním dalo všetko vyjadriť. Slová sú zbytočné. V srdci nosím veľké ĎAKUJEM a nikdy na prístup spoločnosti Ness KE počas liečby a ani po nej nezabudnem.

K práci sa ešte neskôr vrátim.

Priebeh chemoterapie a liečby

Veci, ktoré som videl a zažil počas liečenia v ústave si zdravý človek nedokáže predstaviť. Priebeh liečby skúsim zdokumentovať podrobne.

Stanovené som mal 2 cykly v trvaní jedného týždňa.

Pre mňa osobne bolo veľmi dôležité nastavenie, s akým som na liečbu nastúpil. V podstate som nerátal s tým, že by sa niečo nemalo podariť. Jediné, čo som musel, bolo vydržať.

Na tomto mieste by bolo bolo dobré spomenúť môj panický strach z ihiel a injekcií, ktorý som nadobudol ešte ako dieťa. To spôsobilo, že až do 19-tky sa mi darilo vyhýbať odberom krvi. A keď sa to už nepodarilo, museli ma dať ľahnúť si, pretože som skoro odpadol. Ihly mi spôsobovali veľké problémy a vďaka tomu mám v talóne niekoľko zábavných príbehov.

Keď mi oznámili, že má čaká chemoterapeutická liečba, nevedel som presne, čo si za tým predstaviť. Dnes to už viem veľmi dobre: ihly a injekcie.

príchod na infúzne sály

 

Prvý cyklus – 12.01.2015 – 17.01.2015

V momente, keď som prvýkrát vstúpil na infúzne sály sa všetko zmenilo. Nastavil som ruky a strach sa pominul. Prekonal ho iný, oveľa väčší strach.

Chemoterapiu som začal podstupovať presne dva týždne po oznámení liečby, od pondelka 12. januára 2015. Vyzeralo to nasledovne:

Každé ráno som prišiel do onkologického ústavu, kde ma už čakal koktejl dňa. Napichli mi ruku, napojili ma a postupne do mňa začali tiecť infúzie (3 až 6 s obsahom 100 až 500 ml). Kvapka po kvapke. Celé to trvalo zhruba 3 hodiny, takže to zvyklo zabrať celé ráno resp. doobedie.

Vždy som si mohol vybrať, či si chcem ísť ľahnúť, alebo či ma len posadia do kresla k televízoru. Na sálach bolo dosť lôžok a zopár kresiel, ale ja som si vždy vybral sedenie. Prečo?

Pretože ja som tu len nakrátko a potom tu už chodiť nebudem, nech ležia tí, čo to potrebujú naozaj.

Infúzne sály, čakáreň a celý liečebný ústav boli stále plné ľudí. Človek rýchlo pochopí, koľko ľudí je postihnutých rakovinou. Ja som nechcel zbytočne zaberať posteľ tým, ktorí to potrebovali oveľa viac a sedenie v kresle by nezvládli.

Každé ráno som mal ešte jeden rituál: obliekol som si vždy iné bežecké tričko. Bežci dostávajú rôzne oblečenie a doplnky na pretekoch, takže som využil asi všetky zásoby z pekných behov. Tričká ma chránili (oznamovali, že ja som športovec) a zároveň mi dodávali silu (pripomínali mi kto som a vracali spomienky na každý beh).

Po chemoterapii ma vždy pred ústavom čakal otec, ktorý ma odviezol domov k rodičom. Hoci som býval sám od skončenia gymnázia, po zahájení liečby som prespával u rodičov. Tu som sa pokúsil niečo zjesť alebo vypiť, čo väčšinou nešlo, takže som len šiel spať.

infúzny stojan, hore pripravené infúzie, Spartan Race tričko

 

ruky sa počas liečby striedali, rôzne druhy podávaných infúzií vľavo a v strede

 

rôzne bežecké tričká, ktoré som si obliekal na liečbu, fotky sú už z neskorších fáz liečenia, vyzerám zle, pardón

 

Chemoterapia je veľmi únavná. Pani doktorka ma už dopredu upozornila, že budem unavený, zoslabnem a hlavne.. nebudem behať. Únavu som čakal a bolo mi jasné, že telo dostane zabrať. Behať som však neprestal.

Vedel som, že neprestanem.

Vysvetľovať sa mi to ale nechcelo a lekári aj tak poznajú športovcov, doktorka by len kývla rukou nad mojou hlúposťou, vediac, že si spravím po svojom.

Počas prvého cyklu som bol behať v utorok, vo štvrtok a v nedeľu. Zápisky som si starostlivo uschoval. Podelím sa o ne v doslovnom znení.

Z maratónca sa postupne stal bežec na 5 až 7 km.. Na pomoc som si stále volal jedného z najlepších priateľov, aby som zbytočne neriskoval. Matúš – ani nevieš ako si mi pomáhal. Ale vlastne.. vieš. ĎAKUJEM.

Beh mi robil dobre. Pomohol mi trochu rozprúdiť krv v tele. Cítil som sa lepšie, ako keď sa vo mne všetky látky len prelievali pri ležaní.

13.01.2015 15:53, utorok
RUNNING, 0:51’22.3, 9,11 km, tempo 5:38/km, 126 nastúpaných metrov

-2-3°C, jasno, bezvetrie; beh počas prvého cykla CHT po druhom dni s Orlom, cítim sa famózne, v takéto niečo som ani nedúfal. bol som rýchlejší ako nedeľu o čo mi nešlo, ale tak vyšlo, dali sme si nejaké kopčeky a aj napriek stálemu dýchaniu len cez nos a zľadovatelému terénu sa bežalo skvele. diky Orol

15.01.2015 15:45, štvrtok
RUNNING, 0:31’10.9, 5,23 km, tempo 5:57/km, 70 nastúpaných metrov

-1-1°C, zamračené, hmla, bezvetrie; beh po 4 dni CHT s Orlom, potreboval som to a cítil som, že si to môžem dovoliť, cieľ boli aspoň 3 km, Orol mi opäť pomohol a dal na mňa pozor. cítim sa fantasticky

18.01.2015 16:58, nedeľa
RUNNING, 0:34’16.9, 5,30 km, tempo 6:28/km, 63 nastúpaných metrov

1-4°C, jasno, bezvetrie; CHT týždeň som ukončil s Orlom krátkym výbehom, ktorý som už nutne potreboval, dobre padlo a liečim sa ďalej

Chemoterapeutický cyklus trval celý týždeň a zakončený bol v sobotu.

V sobotu ráno som na ústave nemal byť dlho, mal som dostať iba jednu injekciu a mohol som ísť domov. Jej názov je Neulasta a dá sa ľahko vygoogliť.

Chemoterapia likviduje nádorové bunky, no nielen tie. Telo pacienta prichádza o imunitný systém a biele krvinky. Neulasta je vlastne niekoľko miliárd bielych krviniek v injekcii, ktoré majú okamžite doplniť imunitný systém.

Vieš, ako sa cítiš pri chorobe, keď sú v krvi zmnožené biele krvinky bojujúce so zápalom alebo chorobu? Tak podobne som sa mal cítiť ja, až na to, že bielych krviniek malo telo dostať OVEĽA viac a jednorazovo.

K injekcii som dostal upozornenie, že mi z nej môže byť ešte horšie ako zo samotnej liečby. Liek stál 800 eur, ktoré našťastie zaplatila zdravotná poisťovňa.

Prvý týždeň bola reakcia ešte relatívne ok, druhýkrát to bolo už horšie.

Druhý cyklus – 02.02.2015 – 07.02.2015

Nasledovali dva týždne oddychu pre telo. Po nedeľnom behu som v pondelok išiel do práce, akoby sa uplynulý týždeň nič nestalo.

Väčšina kolegov si nič nevšimla. Nielen po začiatku liečby, ale vôbec. Vlastne asi až na troch štyroch kolegov dodnes nikto nevie, že som bol chorý. Keďže som sa stále strihal nakrátko, neskoršie vypadanie vlasov v uponáhľanom korporátnom živote dokopy nikto nepostrehol.

Nevyčítam.

Taký je život a ja sám som sa ani nechcel „chváliť“ a bol som rád, že ma nikto neľutuje. To bolo to posledné, čo by som potreboval..

Telo oddychovalo, hlava už menej. Človek sa pozvoľna, ako telo opúšťa chémia, začína cítiť lepšie, aby sa to o chvíľu celé začalo odznova. No keďže to malo byť druhý a poslednýkrát, zostal som optimistom.

Dva týždne ubehli rýchlo a v pondelok 02. februára som mal kontrolu u lekárky a odtiaľ som rovno odkráčal na infúzne sály. Dózy s infúziami, injekcie, kreslo a televízor, vždy iné tričko z pretekov… kolobeh chemoterapie sa roztočil od začiatku.

Rovnako ako v prvý cyklus, aj teraz som si za každým na konci dňa nechal odlepiť kanylu. Mohol som si nechať jednu na celý týždeň, ale keďže ja som mal plán ísť behať a nechcel som sa cítiť ako pacient, radšej som sa od prvého dňa nechal každé ráno napichovať znova a znova. V druhom cykle som začínal mať predlaktia ako sitko.

Zbohom panický strach z ihiel.

sediaci pacienti, fotené už z postele

 

lôžková časť vyzerá takto, v miestnosti je asi 20 postelí

 

Nepamätám si už presne kedy a ako som začal pociťovať ubúdajúce sily, mátožne som sa však presunul aj ja zo sedenia do postele. Každé doobedie som si tak vylihoval pri telke. Spolu so mnou ďalších približne 20 pacientov, o ktorých sa neuveriteľným spôsobom starali zdravotné sestry.

Každý pacient má svoj mix infúzií, ktorých nie je málo. Treba sledovať ich dávkovanie, postup liečby, stav pacienta, medzitým rôzne odbery a kontroly.. Väčšina pacientov bola dávno po 60-tke, a samozrejme, každý mal rôzne potreby. Smäd, strach, bolesť alebo „len“ WC.

Po skončení liečby som spočítal, že celkovo mnou pretieklo minimálne 60 infúzií resp. 20 litrov chémie, liekov a podpory. To si vyžiadalo nejednu návštevu WC. Pri kvapkaní liekov do tela človek silno premýšľa, či to vydrží alebo na to WC proste musí ísť. Vstať z postele oslabený, odpojiť sa z infúzie, odkrokovať si to, opäť sa vrátiť a pripájať sa, nie je nič moc.

Našťastie na pomoc vždy prišla sestra. Sestričky ako živí anjeli konali zázraky. Ale o tom by sa dal napísať samostatný článok.

Druhý cyklus som končil opäť v sobotu injekciou Neulasta. Tentokrát ma už zložila a doma som bol totálne K.O..

Čo sa týka behu, aj počas druhého cyklu som behal!

Počas dvojtýždňovej prestávky som bol behať 3 krát: 11,38 km za 62:58 (20.01.), 8,90 km za 53:59 (25.01.) a 9,10 km za 51:55 (28.01.), všetko v mierne kopcovitom teréne. Moje poznámky pri behoch sa nesú v euforickom tóne, keďže som veril, že liečba je už v polovici.

Počas cyklu samotného som potom zvládol bežať dvakrát na začiatku, detaily opäť doslovne kopírujem z tréningového denníčka a sú nižšie. K prvému behu len poznámka – pred liečbou som mal štandardne kľudový tep hlboko pod 50 tepov za minútu.

Z denníka pridávam aj tretí beh, ktorý som bol schopný ísť až v pondelok. Čísla i popis už naznačujú, že dopady chemoterapie sa začali prejavovať.

03.02.2015 15:43, utorok
RUNNING, 0:45:21.4, 7,86 km, tempo 5:46/km, 57 nastúpaných metrov

-1-2°C, oblačno, bezvetrie; prvý deň po druhom dni v druhom cykle CHT, bežalo sa mi skvele a ako inak opäť s Orlom. ideálne by som si takéto behy dával čo najčastejšie. námatkovo som si premeral kľudový tep, vyšlo mi niečo nad 90 tak uvidíme kedy sa telo trošku spamätá 🙂 btw GPS mi to chytilo až po dosť dlhej dobe, mapa teda nie je celkom presná, ale po porovnaní s Matúšom km aj sú ok

04.02.2015 15:40, streda
RUNNING, 0:45:22.1, 7,75 km, tempo 5:51/km, 50 nastúpaných metrov

-4-1°C, oblačno, bezvetrie, sneženie; krásny beh počas mierného až silnejšieho sneženia s Orlom, takže takto krásne som ukoncil 3ti deň 2 cyklu 🙂

09.02.2015 15:10, pondelok
RUNNING, 0:25:37.8, 4,22 km, tempo 6:04/km, 72 nastúpaných metrov

-3-6°C, oblačno, bezvetrie, slabé sneženie; po druhom cykle som si potreboval vybehnúť, zatiaľ som slabý a všetko ma bolelo no aspoň takto na začiatok

Čakanie na výsledky a čo bude ďalej ..

Po skončení druhého cyklu som sa vnútorne tešil, že to mám ako tak za sebou. Opakovane nasledovalo dvojtýždňové oddychovanie, po ktorom mala prísť veľmi dôležitá kontrola. Výsledok kontroly mal ukázať, ako zabrala liečba cytostatikami.

Pre mňa bolo vybavené a nič iné ako pozitívny výsledok som si nepripúšťal. Preto som sa pokúsil ako tak vrátiť do sviežeho a pekného života.

Z desiatich pracovných dní som sa v práci ukázal 7-krát.

Už v utorok som si za 27 minút odplával 1 km v bazéne. V stredu som za necelých 62 minút odbehol 10,07 km v kopcoch. Vo štvrtok som dal opäť bazén a 1200 metrov prsia za 35 minút.

Prišiel Valentín a ten som oslávil prvými pretekmi v roku 2015.

Z pretekov v Tatrách som napísal krátku reportáž a pamätám si na ne veľmi dobre. Na preteky som išiel s miernými obavami ako to zvládnem. Nešiel som podávať výkon, ale naberať psychickú silu.

Koniec pretekov som už dobiehal vyfľusnutý. Cieľová fotka z finišu priložená aj v pôvodnom článku hovorí za všetko. Bol som hrdý na to, že som to dokázal odbehať.

finišujem do cieľa Residence Lesná Run 2015

 

Po dobehu mnou metali rôzne emócie. Pamätám si, že počas vyhlasovania výsledkov som mal chuť zájsť za vyhlasovateľom a povedať mu, že práve som ukončil onkologickú liečbu. Nechcel som sa vychvaľovať, ale ukázať silu ostatným a podeliť sa o to.

Ako správny introvert som však svoje pocity prežil sám so sebou.

Mysliac si, že už som 100 % OK, som pokračoval v tréningoch aj ďalšie dni.

V nedeľu to bol 11 km beh v trvaní 79 minút na mojej obľúbenej trati na košickom Bankove a Jazdiarni opäť v spoločnosti Lenky, ktorá bola na návšteve z Bratislavy, a Orla, ktorý proste nemohol chýbať.

V pondelok som sa začal vracať do starých koľají. Bicyklom do práce, bicyklom na plávareň a 1 km v bazéne, bicyklom domov.

V utorok takisto 1 km plávania, v stredu 65 minútový beh a opäť 10+ km s Matúšom, miestami aj po celkom zľadovateľom teréne.

V sobotu sme si Matúšom poriadne zamakali. Vybehli sme o 7:59 ráno a dali sme si viac než hodinu a pol dlhý beh na ťažší kopec, kde sme nastúpali cez 400 metrov. Bolo to náročných a vytrápených 13,60 km.

Deň pred najdôležitejšou kontrolou, v nedeľu, som bol behať sám. 9 a pol km za 56 minút po rovine. Potom som sa ešte odbicykloval na plaváreň, kde som o pol ôsmej večer stihol odplávať 1 km.

Týždeň sa skončil a mňa čakal opäť ústav.

Tretí cyklus – 23.02.2015 – 27.02.2015

Hneď ráno som prišiel na kontrolu. U mojej onkologičky ma čakali výsledky z krvi a merania onkomarkerov a ďalších testov. Neboli dobré.

Ukončenie liečby sa ani zďaleka nekonalo.

Z troch meraných onkomarkerov bol jeden veľmi neuspokojivý. Doktorka mi preto navrhla ďalší cyklus chemoterapie. A ja som dostal preplesk a novú lekciu z pokory a trpezlivosti.

Argumenty lekárky boli jasné, mala pravdu. V mojom tele sa stále mohli nachádzať rakovinotvorné bunky a predčasné ukončenie liečby by mohlo znamenať, že bola celá zbytočná. Jej pokračovanie žiaľ znamenalo, že zásah do tela bude ešte vážnejší.

S ďalšou liečbou som súhlasil a rovno z ambulancie som pokračoval na infúzne sály.

Rovno som sa opýtal ľahnúť a každý deň som už pri podávaní infúznej liečby ležal. Sedieť som nevládal. Definitívne som prišiel o vlasy (vidno už na fotke z valentínskeho preteku), začali mi vypádavať posledné fúzy či brada, telo slablo. Moja váha klesla pod 54 kg a BMI na hodnotu 16,7.

Bežať počas tretieho cyklu sa mi podarilo iba raz.

V stredu so mnou Orol odbehol 36 minút po rovine, dali sme 6,06 km. Pršalo, pofukovalo, ale bol som rád, že som šiel. V nedeľu sa malo konať otvorenie bežeckej sezóny na veľmi populárnom behu v Blažiciach. Bral som to teda ako posledný pokus o udržanie sa v aspoň biednej kondícii. Trať v Blažiciach má totiž 16 km, ktoré sa začínali javiť ako nezdolateľné.

tréninogvý denník – február 2015, nabitý týždeň, keď som si myslel, že už končím liečbu vs. týždeň, keď som podstupoval tretí cyklus chemoterapie s jedinou aktivitou

 

Počas týždňa som sa rozhodol, že tretí cyklus už musí byť naozaj posledný. Prvé dva cykly pomohli a tento mal byť akousi poistkou. Tretí cyklus som mal opäť ukončiť v sobotu Neulastou. Tentokrát som ju odmietol. Rozhodol som sa, že chémia už musela stačiť a zvyšok zvládnem pomaličky sám a prirodzene.

Za oficiálny dátum ukončenia chemoterapeutickej liečby preto vo svojom denníku považujem posledný deň infúzií – piatok 27. februára.

V sobotu som si už injekciu nevybavoval (podanie musí prebehnúť na ústave pod dohľadom a liek musí byť zakúpený ústavom dopredu) a oddychoval som doma. Mentálne som sa nastavoval na nedeľný beh v Blažiciach.

Do Blažíc som prišiel s Matúšom a bežeckými kamarátmi, ale 28. februára ostalo v mojom bežeckom denníku prázdne okienko. V šatniach som sa síce dokázal prezliecť, ale to bolo všetko. Bolo mi zle z chemoterapie a liečby, bol som slabý. Bolo by odo mňa extrémne nezodpovedné voči organizátorom, a samozrejme aj voči sebe, nastúpiť na štart.

Hru o Blažice som prehral. Snažil som sa nevdzať do poslednej chvíle, ale už dávno predtým som vedel, že 16 km serióznej cesty nie je sranda, a že najskôr to nepôjde. Zvládol som však iný boj.

Chemoterapia sa naozaj ukončila a nenasledovali už ďalšie cykly. Začala moja dlhoročná dispenzarizácia, systematický a pravidelný lekársky dohľad. CTčka, rengeny pľúc a abdoménu, odbery krvi, urologické prehliadky, onko-poradne, … za tie roky toho bolo dosť. Pred pár mesiacmi sa to skončilo a ja som si konečne mohol povedať – som zdravý. A nielen to.

S manželkou sa nám narodil synček.

Príbeh samotnej liečby sa tu končí. Môj vlastný pokračuje ďalej..

o 5 rokov neskôr, prvé Vianoce s drobčekom

 

Najťažšie je zvládnuť začiatok

S odstupom piatich rokov sa snažím rozpamätať, čo sa so mnou dialo na začiatku.

Informácia o chorobe bola v prvom rade šok. Ako mladý človek som si myslel, že podobné choroby sa týkajú jedine starých ľudí a trochu mi trvalo, kým som pochopil, že naozaj som chorý.

Jednou z mojich silných stránok je, že dokážem zachovať relatívne chladnú hlavu. Aj v tomto prípade som sa snažil byť pragmatik. Veril som, že liečba bude ok a chorobu zvládnem.

Jedna z prvých viet, ktoré som povedal kamarátovi Mirovi, s ktorým som v čase ochorenia rozbiehal podnikanie, bola niečo v zmysle: „som v pohode, zvládnem to“. Mirovu odpoveď si pamätám, pretoža bola jednoduchá: „Ja viem“, povedal.

Našťastie, obaja sme mali pravdu. Dovolím si napísať, že sme vedeli, že to tak bude, ale že to bude trvať. Veľmi dôležité však je, že mojimi ďalšími silnými stránkami sú vytrvalosť a trpezlivosť.

To sú vlastnosti, ktorými sa musí každý pacient poriadne vyzbrojiť.

Prvý krok – prijatie choroby, som zvládol.

Oveľa horšie to bolo s komunikáciou. O chorobe som prakticky nikomu nedokázal povedať. Škoda, že si nepamätám, ako som to povedal Mirovi, po dopísaní sa ho opýtam.

Po hodinách prípravy v nemocničnej posteli som blízkej návšteve v nemocnici nedokázal povedať ani vetu. Silné slová, ktorými som chcel povzbudzovať druhých, aby sa nebáli, ostali nevypovedané. Hovoriť bolo omnoho ťažšie ako som si dokázal predstaviť.

Hanbil som sa, nevedel som, čo si o mne ostatní pomyslia. Nechcel som byť témou rozhovorov, nechcel som pútať pozornosť, nechcel som byť na obtiaž.

Chorobu by som možno aj dokonale utajil, keby z urologickej kliniky po operácii nevolali mojej mame, pretože sa s výsledkami histológie nevedeli dovolať mne. Chvalabohu som mamine číslo nadiktoval ako núdzový kontakt a keďže klamať veľmi neviem, po prvej otázke doma som vyvalil, že mám rakovinu.

Mama sa na chvíľu rozplakala, otec to možno najprv nepochopil (podobne ako ja) alebo to len vzal chladnokrvne a tiež pragmaticky.

Druhý krok – povedať o chorobe blízkym – som veľmi nezvládol, ale pomohla mi náhoda. Tento krok je pritom veľmi dôležitý. Neviem si predstaviť, ako by som riešil chemoterapiu bez každodenného odvozu otcom z ústavu a maminej domácej podpory nielen v podobe prípravy jedla či postele.

Strach a obavy mladého chlapa

Začiatky choroby prirodzene sprevádzal obrovský strach.

Do niekoľkých týždňov od prvej diagnózy som mal prečítané rôzne odborné články o mojom konkrétnom ochorení, čítal som si príbehy ľudí, ktorí to zvládli (najznámejší je asi Lance Armstrong), prechádzal som klinické štúdie, čítal o zložkách plánovanej chemoterapie (cisplatina), dopadoch na telo (napríklad trvalé pískanie v ušiach tinitus) atď.

Na mladého chalana to bol veľký psychický nápor. Neraz sa stalo, že počas liečby sa niekde objavil vtip na tému „mužnosti“ a ja som to nie celkom vedel spracovať. Jeden taký vtip v tom období vyslovil spomínaný Miro a ja si ho navždy budem pamätať, hoci on na neho určite zabudol po 3 minútach.

Najväčšie obavy som samozrejme mal o to, „ako budem fungovať“, keď vyzdraviem.

Chemoterapeutická liečba znamenala, že najbližší rok až dva môžem na sex úplne zabudnúť. Liečba rakoviny často spôsobuje neplodnosť. Otázky spojené s budúcnosťou a založením vlastnej rodiny nebolo možné zodpovedať. Upadal som do depresií. Jedinú odpoveť mohol dať čas.

Každému, kto by podobnú liečbu musel podstúpiť, by som preto odporúčil, aby sa na založenie rodinky tešil a myslel pozitívne. Príliš skoro sa odpovede nikto nedočká. Preto treba ísť krok za krokom. Step by step, first things first.

Najprv chorobu prijať, povedať o nej blízkym, vybojovať svoj boj a vyliečiť sa. Každá rodina potrebuje silného otca, takže krok za krokom.

Mimochodom, operácia a orchiektómia mala na mňa dokonca blahodárny účinok a to myslím 100 % vážne.

Samotná operácia, kde mi rozrezali brucho, aby sa dostali, kam potrebovali, zanechala dosť veľkú reznú ranu – okolo 15 cm. Hojenie prebehlo rýchlo bez komplikácií. Chorý semenník bol odstránený.

Príroda dokáže veci úžasne zariadiť a po liečbe „veci“ začali „pracovať“ ešte lepšie ako predtým. Vlastne je to logické. Telo sa zbavilo chorej časti a zdravej sa tak mohlo začať dariť.

Niekoľko mesiacov po operácii som šiel viackrát k obvodnej lekárke s rôznymi otázkami. „Dole“ mi zhrubli žily a ja som sa bál, čo sa to deje. Takisto som si na krku nahmatal novú uzlinku, inokedy sa mi nepozdávala bolesť v podbrušku. Nakoniec bol vždy výsledok taký, že všetko je v poriadku a vlastne je to dobre.

Počas choroby som sa nonstop pozoroval a samovyšetroval. Prvý rok až dva je človek vo veľkom psychickom vypätí. Riziko recidívy je najvyššie práve prvé roky. Každá zmena na tele je podozrivá a človek má strach.

Treba kráčať den po dni a veriť lekárom. A všetko dobre dopadne.

Dnes môžem šťastne skonštatovať, že po liečbe mi neostali žiadne vážne trvalé následky.

Prvé tri roky ma trápilo pískanie v jednom uchu. Chemoterapia totiž ničí bunky v ušiach, ktoré sú neobnoviteľné. Bol som s tým zmierený a pískanie nebolo až také hrozné. Časom úplne ustúpilo a dnes je preč. Občas horšie počujem na pravú stranu, ale naozaj len trochu. Radšej to neskúšajte 😉

5 rokov dispenzára

Po ukončení samotnej chemoterapie nastala fáza dispenzarizácie.

Pravidelne som navštevoval onkologický ústav. Modrá knižôčka sa zapĺňala.

Ako som spomínal, dookola som v intervaloch absolvoval CTčka, rengeny, odbery a iné kontroly. Toľko žiarenia už dúfam neabsorbujem do konca života. Cieľom bolo sledovať, či sa v tele neobjavia metastázy alebo iné problémy. Testikulárna rakovina mestastázuje do pľúc a do mozgu. Ten mozog by som ešte oželel, ale ako bežec potrebujem zdravé pľúca 😀

Na poslednom CT, kde som sa hádam cítil ako starý harcovník, som takmer odpadol. Panický strach z ihiel ma síce dávno opustil, ale keďže do mňa vždy žilami napúšťali kontrastné látky, nejako mi práve vtedy prudko klesol tlak a nezniesol som to až tak dobre.

Oproti chemoterapii to bolo v pohode.

fotografie z liečby, prvá z 8. februára (koniec 2. cyklu), druhá z 20. marca, teda už po ukončení chemoterapie a jej „plnom“ efekte

 

Zabudol som napísať, že cez chemoterapiu sa telo poriadne rozsype. Neuvedomujeme si to (športovci obzvlášť), ale telo je relatívne krehká schránka primárne ovládaná zmesou chémie v mozgu.

Spomeňte si, ako Vás dokázala vyradiť jedna injekcia do zadku pri očkovaní. Pokojne na celý deň. No a teraz si predstavte, že do Vás tečú cytostatiká pár hodín denne.

Počas liečby som doslova smrdel. Ale nie ako socka, ale „inak“. Nedokážem to k ničomu prirovnať. Hormóny a balans tela sú v liečbe úplne mimo. Chuť, čuch či zápach tela sa úplne zmenia. A áno. Vypadali mi vlasy, fúzy, brada.. obočie nie. Výrazne som schudol a zoslabol.

Telo sa však postupne dalo naspäť doporiadku.

Pri návrate do zdravého života som si obľúbil zelené smoothies (dovtedy som ich v živote nepil). Pochopiteľne s chorobou som bojoval aj stravou. Snažil som sa prijímať veľa vitamínu C, mama mi kúpila chlorelu a rôzne doplnky. No nejak som to nepreháňal.

Zelené špenátové smoothie ma sprevádza dodnes a verím, že hoci nie som vegetarián, liečbe pomohla sila zelených rastlín.

Mimoriadne mi tiež pomohla moja skvelá obvodná lekárka pani MUDr. Martina Harvanová, ktorá mi pomohla získať dosť veľa nápojov Nutridrink na recept. Bez receptu by to bolo veľmi drahé, avšak vďaka snahe pani doktorky som pri extrémne nízkej váhe mohol zhruba dva mesiace denne piť Nutridrink.

Ako to bolo so športom?

27. marca 2015 som kráčal po Hlavnej ulici v Košiciach, keď sa pri mne zastavili diečatá – dobrovoľníčky zo zbierky Deň narcisov. Hodil som im dve eurá a uvedomil si, že to je vlastne zbierka pre onkologických pacientov.. už si nespomínam, či som im o sebe povedal.

Ja som sa ako pacient cítiť nechcel.

Počas liečby som sa preto snažil tvrdohlavo aspoň minimálne trénovať. Alebo sa aspoň na tréning tváriť. Po skončení liečby som hlavne veľa bicykloval, behu a celkového športového úsilia bolo menej ako predtým.

Od leta som opäť lietal do USA na služobky a tak som behával raz max. dvakrát týždenne, často len v hoteli na bežeckom páse.

Napriek tomu, sezóna 2015 bola celkom silná.

V marci som vo farbách Ness zabehol Pražský Sportisimo polmaratón za 02:02:42. Čas neohúri, ale pre mňa šlo o silný emočný moment, keď som to dokázal zvládnuť relatívne skoro po chemoterapii.

pražský polmaratón som bežal s celoživotným kamarátom a vtedy aj kolegom Maťom, ošklbaná hlava sa vyníma v dave 🙂

 

V júni sa bežal poupravený 13. ročník polmaratónu Košice – Seňa, čo bol tradičný pekelný cestný polmaratón. Trať pripomínajúcu pôvodnú trať Košického maratónu som prebehol len za 1:59:32, ale mne to k spokojnosti úplne stačilo.

Sezónu a termínovku som naplnil ťažkými a veľmi kvalitnými podujatiami.

Z odbehaných pretekov vyberám napr. Prešovskú horskú pätnástku, Malý štrbský maratón (31 km som tu dal za fantastický čas 2:47:20!, krátka reportáž tu), Bančanskú desiatku, Laboreckú desiatku, Malý Kavečiansky maratón (najťažší polmaratón na Slovensku, tiež skvelý čas 1:43:10), s kamarátmi sme vyhrali štafetu na prvom východoslovenskom ultráku – na Východniarskej stovke, stihol som druhýkrát v živote víkendový štafetový beh z Jasnej do Bratislavy – Od Tatier k Dunaju a prežil som tiež legendárny Horský beh Smolník (veľmi ťažký 33+ km horský beh, zabehol som za 4:01:52, umiestnenie: 28/51 v kategórii, celkovo 29/56).

cieľová foto OTKD 2015

 

spoločná foto s Orlom a kamarátom Ďurom Drotovánom, z ktorého odvtedy vyrástol špičkový slovenský bežec

 

nadšený finiš našej víťaznej štafety na prvom ročníku prvého východslovenského ultráku Východniarska stovka, zhodou okolností som práve ja bol finišman a bežal som posledný úsek

 

zakladateľ a hlavný organizátor V100 Belo Špišák ma objíma v cieli, jedna z najkrajších bežeckých fotografií v celej mojej zbierke

 

V100 2015 a časť štafety Štvané zvery

 

Čerešničkou na torte bol samozrejme Medzinárodný maratón mieru v Košiciach. Zo 1178 maratóncov som dobehol až na 1066. priečke. Cieľový čas 4:47:29 bol pomaly o hodinu pomalší ako rok predtým. Dobiehal som však s veľkým úsmevom a radosťou. Ďakoval som vesmíru za cieľovú pásku.

Jedna z občerstvovacích staníc na maratóne je práve v blízkosti onkologického ústavu. Vo februári, keď som nastupoval na liečbu, som si hovoril, že v októbri tadiaľ pobežím a len sa zasmejem, že čím som si musel prejsť. A tak aj bolo.

V prvom kole mnou lomcovali silné emócie, ale bežal som ďalej. V druhom kole som už bol dojatý a zastavil som sa pri dobrovoľníkoch. Viackrát som rozmýšľal nad tým, čo si museli pomyslieť. Zažívajú rôzne „stavy“ bežcov 🙂 Tú októbrovú nedeľu som sa im vyznal aj ja, keď som len rýchlo vybľabotal poznámku o tom, že ešte pred pár mesiacmi som ležal v tom ústave oproti.

Od prvého dňa liečenia som neustále opäť a opäť myslel na to ako pobežím. A nie raz som prosil, aby som to mohol uskutočniť.

Bolo mi dopriate.

Beh mi zachránil život.

posledné metre pred cieľom MMM 2015 ako ich zachytili fotoaparáty SLSP a FaxCopy

 

Športové zážitky som samozrejme zbieral ďalej. Najväčšími udalosťami pre mňa boli maratón v Chicagu v 2016 (reportáž) a maratón v Berlíne v 2018.

Práca a podnikanie v čase choroby

Choroba pochopiteľne výrazne ovplyvnila moju prácu a podnikanie.

Vyrástol som v úplne klasickej slovenskej domácnosti, kde nikto nikdy nepodnikal. Dobre sa učiť a nájsť si dobrú prácu bolo to, k čomu som bol vedený. Brigádoval som od 15-tich. Po maturite a presťahovaní sa do hlavného mesta za vysokou školou som začal popri škole pracovať a naberať prax.

Po 10 rokoch IT kariéry som urobil niekoľko veľkých rozhodnutí a postupne som ukončil svoj korporátny život a stal sa zo mňa podnikateľ. Lenže cesta k podnikaniu bola tŕnistá.

Prvú sročku sme zakladali v roku 2012 s najlepším kamarátom Martinom (na foto z pražského polmaratónu 2015). Orientovali sme sa na mix IT a finančných služieb.

Maťo je z veľmi podobných pomerov ako ja a o podnikaní sme nevedeli nič. Veľký úspech sme síce nedosiahli, ale dokázali sme sa uživiť a žiť slobodne. Do klasického zamestnania sme sa vrátiť neplánovali. Nakoniec však prišla veľmi dobrá ponuka z Nessu, firmu sme predali a obaja sme skončili znova v trvalom pracovnom pomere.

V Nesse bol skvelý kolektív, dobrá práca, prijateľné ohodnotenie. No skúsenosť s podnikaním a slobodou vo mne zanechala silný odtlačok. Cítil som, že klasické zamestnanie a korporácie nie sú miestom, kde budem môcť žiť život podľa svojich predstáv.

v práci ma v marci 2015 zachytil kolega Pali Jasem, dodnes neviem, či vedel, že ma fotí chorého

 

To čo sme s Maťom začali v roku 2012 budovať, začínalo v roku 2014 naberať jasnejšie kontúry.

S ďalším skvelým priateľom Mirom (dnes sa poznáme už 23 rokov) som sa naplno pripravoval na rozbehnutie súkromnej spoločnosti, s ktorou by som ponúkal špičkové finančné služby. V septembri 2014 som si popri práci a príprave na firmu začal robiť nové inžinierske vzdelanie v obore Financie, bankovníctvo a investovanie na košickej Technickej univerzite. Čakali ma tiež prvé skúšky v Národnej banke Slovenska.

Ledaže s chorobou uprostred rozbehnutého úsilia som absolútne nepočítal.

V konečnom dôsledku bol dopad choroby dvojaký.

Choroba spomalila môj progres. Firma vznikla až 01.07.2016. Aspoň titul ING. a vysokú školu som skončil v auguste 2016 podľa plánu.

Choroba urýchlila moje rozhodnutia. Po diagnóze R som pochopil, že život sa môže veľmi rýchlo zmeniť, a že treba ísť snom napred. Ihneď. Stále som mal obavy z opustenia dobre plateného jobu, ale bol som ochotnejší riskovať, pretože som prežil niekoľko rokov v nekomfortnej zóne.

Nebyť choroby, možno by som dodnes pracoval ako zamestnanec a moje sny by čakali niekde v šuflíčku, až na ne raz príde rad.

takto „nahodený“ som medzi druhým a tretím cyklom chemoterapie absolvoval vo februári 2015 skúšky NBS, doteraz sa z tejto foto kolegovia smejú 🙂

 

Moje odporúčania a rady

Nech si ktokoľvek, ďakujem, že si môj príbeh dočítal alebo dočítala až sem. Poteším sa každej reakcii v komentároch a pokiaľ potrebuješ poradiť alebo porozprávať sa, kľudne sa ozvi.

Napísanie týchto riadkov mi trvalo dlhých 9 mesiacov. Je mnoho vecí, ktoré som o liečbe či živote počas nej nenapísal, ale rád sa o ne podelím. Stačí sa ozvať a rád pomôžem.

Na úplny záver si dovolím aspoň pár rád a myšlienok v odrážkach.

• dôveruj lekárom a odborníkom – som presvedčený, že všetci sa snažia pomôcť ako sa len dá a musím povedať, že som bol neraz prekvapený, na akej vysokej úrovni boli lekári a sestričky, hoci často pracovali v ťažkých podmienkach
• mysli pozitívne – nič iné Ti aj tak neostáva 😉 negatívne myšlienky ničomu nepomôžu
• spoznaj nepriateľa – v prípade rakoviny semenníka si môžeš naštudovať publikáciu od Ligy proti rakovine, je dobré mať čo najviac informácií
• skús na to nemyslieť – najmä na začiatku je ťažké myslieť na niečo iné ako na chorobu a budúcnosť, neustálym premýšľaním a obavami budúcnosť neovplyvníš k lepšiemu, skús dať hlave oddych alebo si zavolaj niekoho na pomoc, kto Ti pomôže zmeniť myšlienky
• život ide ďalej, nezbavuj sa všetkého – skús sa ďalej venovať veciam, ktoré si robil predtým, aj keď to bude v menšom, môže to byť hobby alebo šport
• pýtaj si pomoc – choroba ma naučila, že si môžem opýtať pomoc, preto som volal Matúša, aby so mnou behal
• nárok na ZŤP – máš nárok na ZŤP, mne ho po piatich rokoch vzali, ale tie roky mi napríklad preukaz umožnil cestovať MHD zadarmo
• nárok na dôchodok – v článku som sa tomu nevenoval, ale mne nikto neporadil žiadať si čiastočný invalidný dôchodok, spätne mi ho už štát nebol ochotný priznať, počas liečby by mi také niečo vôbec nenapadlo, Ty na to nezabudni a nárokuj si finančnú podporu
• podpora LPR – Liga proti rakovine a ďalšie neziskovky organizujú rôzne udalosti, pobyty, liečenia a podporu pre pacientov, radi Ti pomôžu, ale musia sa o Tebe dozvedieť, nehanbi sa využiť to
• dodrž celú liečbu – liečba nekončí chemoterapiou, ale pokračuje roky potom, neopováž sa niekam neísť alebo vynechať kontroly
• píš si denník – zaznamenaj ťažké obdobie, možno sa k poznámkam či fotkám vrátiš až po rokoch, ale je dobré nezabudnúť
• plánuj a snívaj – testikulárna rakovina má veľmi dobrú prognózu a to aj vo vyšších štádiách diagnózy, Ty to určite dáš, takže už teraz môžeš plánovať, čo budeš robiť potom 🙂
• buď vďačný – ak si bol diagnostikovaný a pýtaš sa prečo práve Ty, odpoveď je, pretože práve Ty to zvládneš, choroba Ti niečo vezme, ale veľa Ti dá, nič nepreklínaj, ale radšej ďakuj, za to, čo ešte stále máš

Poďakovanie

Chorobu by som len ťažko zvládol sám bez pomoci. Poďakovanie patrí mnohým, ale zvlášť by som by som chcel poďakovať najmä:

• rodičom
• všetkým lekárom a sestričkám – menovite aspoň MUDr. Marek Benhatchi, MUDr. Monika Žák, MUDr. Martina Harvanová
• spoločnosti Ness Ke, ktorá mi umožnila pracovať v osobitnom režime a podporila ma v ťažkej situácii
• Matúšovi Orlovskému, Maťovi Králikovi, Mirovi Orosovi a ďalšej kope blízkych priateľov, ktorí to potiahli so mnou
• mojej milovanej manželke Janke, ktorá sa o chorobe dozvedela náhodou skôr ako som jej to stihol povedať a nezľakla sa a vydržala to so mnou

ĎAKUJEM.

6. novembra 2020