Spomienka na môj prvý world major maratón v Chicagu 2016 + výlet
9. októbra 2016 sa bežal 39. ročník Bank of America Chicago Marathon, štvrtý najväčší maratón na svete, maratón z Veľkej šestky World Major maratónov. Stal sa mojím prvým „sveťákom“ v zbierke.
Šťastný los vyšiel na prvýkrát
Sen o tom, že raz by som chcel odbehnúť všetky maratóny z Veľkej šestky som začal snívať niekedy medzi rokmi 2014 a 2015, keď som prekonal vážnu chorobu. Prvé pokusy o získanie štartov mi však nevychádzali.
V septembri 2015 ma nevylosovali do Tokya, v novembri 2015 do Berlína a ani v marci 2016 do New Yorku. Šťastie sa na mňa usmialo až v apríli 2016, keď mi prišla radostná správa z losovania do Chicaga.
Prihlášku som si podal 19. marca 2016 jednu minútu po polnoci, teda ihneď ako bolo prihlasovanie otvorené. 21. apríla o 11:33 ma zastihol email, ktorý mi vyčaril úsmev na tvári. O štyri dni mi z účtu odišlo štartovné – 190,10 eur. V ten istý deň som zároveň zaplatil faktúru pre firmáreň.sk, spoločnosť, ktorá sa starala o vznik mojej druhej sročky. Účet zaplakal, ale ja som sa tešil 🙂
výsledok losovania Chicago 2016, foto: archív
Čísla pre Chicago sú asi najpriaznivejšie, pokiaľ ide o šancu dostať sa na štartovú listinu. Napríklad v roku 2015 bolo štartové pole pripravené pre 45 000 bežcov. 28 800 sa na beh mohlo dostať cez lotériu a ostatní cez garantované miesta vďaka charitatívnym a iným programom. Počet prihlásených v lóterii dosiahol 54 800 bežcov, takže šanca na úspech bola približne 52 % a podarilo sa to aj mne.
V sezóne 2016 som trénoval menej, ale pozvánka do Chicaga bola novou motiváciou. Začiatkom októbra ma teraz nečakal už len Medzinárodný maratón mieru v Košiciach (2. októbra 2016), ale aj Chicago Marathon (9. októbra 2016). Dva maratóny za týždeň, toľko ako som dovtedy odbehol za dva roky (MMM ’14 a MMM ’15).
Logistická príprava – letenky a ubytovanie
V USA som bol asi sedemkrát. Precestoval som východné i západné pobrežie, ale v centrálnejšej časti som ešte nebol. V rámci prípravy na cestu som si musel obnoviť ESTU – ekvivalent cestovného povolenia alebo víz. Dvojročná platnosť z predošlých ciest mi vypršala, takže 16. júla ’16 som elektronicky požiadal o novú ESTU a obratom ju aj dostal. Poplatok stál 14 dolárov.
Prvá návšteva USA zvykne byť najnáročnejšia, čo sa týka vybavovania a vstupu do krajiny. Ako opakovane vracajúci sa návštevník som našťastie všetko vybavoval rýchlo a bez komplikácii.
Na dobré letenky som chvíľu čakal, ale povedzme si pravdu – pri plnení životných snov idú peniaze tak trochu bokom 🙂 Dlho som preto nevydržal a štyri dni po vybavení ESTY som si nakoniec kúpil lístky cez Pelikán. Zvolil som priamy let z Viedne a obojsmerná letenka Viedeň – Chicago – Viedeň ma vyšla na 474,03 eur.
S ubytovaním som si až takú ťažku hlavu nerobil. Na jar 2014 som precestoval východ USA od Bostonu po Washington len cez Couchsurfing (verím, že cestopis raz dám dokopy). Keďže tam s nájdením hostiteľa vo veľkých mestách nie je problém, myslel som si, že to bude raz dva. No nie celkom.
Začiatkom septembra, teda mesiac pred maratónom, som na Couchsurfingu rozposlal sedem žiadostí rôznym hostiteľom. Všetky prišli zamietnuté a ja som začal tušiť problém. Chicago bolo na maratónsky termín už poriadne vybookované a tak to vyzeralo, že budem musieť hľadať hotel. Ok, nejaké peniaze som predsalen ušetriť chcel 😉
takto som pátral po možnosti ubytovania v Chicagu, foto: archív
Našťastie ešte v júli som začal hľadať aj pomocou cestovateľskej skupiny na Facebooku. Tam som dostal tip na skupinu CZ/SK expatriotov žijúcich v Chicagu. Vďaka môjmu príspevku v skupine sa mi neskôr sám od seba ozval človek, ktorý ma ubytoval. Jim Burns, pán ktorý Couchsurfing nepoužíva, no napriek tomu ma sám od seba pozval k sebe domov.
9.9. mi prišla správa, ktorá znamenala, že môj výlet za snom je pripravený.
Jim Burns, prvá správa zo septembra ’16, foto: archív
Cesta do Chicaga a príprava na maratón
2. októbra som odbehol tretí maratón v Košiciach v oficiálnom čase 4:11:20. Čas slabý ako čaj, ale vyhovoriť sa dá na to, že som vedel, že o 7 dní ma čaká ešte jeden maratón.
Do Chicaga som letel z Viedne v piatok 7. októbra letom Austrian Airlines OS65 o 10:10 ráno.
Plán bol pricestovať z Košíc do Bratislavy a odtiaľ sa šikovne dopraviť do Viedne. Jediné obavy som mal z cesty vlakom do BA. Čo ak železnice zas niečo pokazia a ohrozí to celú moju cestu? Nechcel som riskovať nočný vlak a menšiu časovú rezervu. Do Bratislavy som radšej pricestoval už vo štvrtok poobede a prespal som u kamoša Dušana.
S Dušanom sme spolu bývali 5 rokov na intráku v Mlynskej doline a boli sme spolu na Erasme v Portugalsku. Akurát ten večer mal Dušo naplánovanú oslavu, takže sa vrátil neskoro v noci. Na spanie bola len jeho veľká manželská posteľ, ale nejako sme to zvládli 😀 Za tie roky sme zažili aj horšie.
Ráno som sa v pohode presunul na Mlynské Nivy odkiaľ jazdil každú hodinu Regiobus do Viedne. Stál ma 5 eur a cesta trvala necelú hoďku. Nastupovať a hurá do USA.
Let trval približne 10 hodín a v podstate nebol ničím zaujímavý. Akurát sa mi podarilo zahliadnuť slovenský pár a chlapík vyzeral, že je bežec. Pred pristátím v uličke som sa prihovoril a zoznámili sme sa. Spoznal som sa s Vilom Arbeitom.
Vilo je riadny drtič a takisto šiel na maratón do Chicaga. Spriaznená duša poteší. Vilo na mňa na Facebooku vyskakuje z lietadiel, prípadne dáva ironmanov. V 2017 mal šťastie na los do New Yorku. Takže som rád, že aspoň v Chicagu sa nám preplietli cesty. Vilo, ak to čítaš, tak pozdravujem a snáď niekedy opäť na pretekoch. Kľudne aj na Slovensku 😉
Welcome to the United States, sir (1. deň)
Po rýchlom odbavení ma privítali ako vždy pekným pozdravom.
Pamätám si, že pri prvej ceste do USA to nebolo také jednoduché. Už na letisku v Prahe či Londýne, nepamätám si odkiaľ som letel prvýkrát, si ma náhodne vybrali pre kontrolu. Asi preto, že vždy cestujem v teplákoch a vyzerám ako socka 😀 Aj preverovanie po prílete do USA trvalo dlhšie. Sken očnej sietnice, nahrávanie odtlačkov prstov oboch rúk, rôzne otázky. Nič čo by mi vadilo, len to bolo potrebné absolvovať.
Keď však dodržuješ všetky pravidlá a opakovane sa vraciaš, už je to rýchlovka. Overený cestovateľ sa len usmeje do kamery a môže pokračovať do krajiny neobmedzených možností.
Postupne som sa preplietol cez O’Hare, o ktorom som už toľko počul. Obrovské letisko v roku 2016 odbavovalo okolo 2400 letov denne, čo znamená, že nejaké lietadlo odlietalo každú minútu. Zaujala ma architektúra a farby, ktoré trochu rozptýlia človeka, kým sa motá po letisku.
Foto z príletu nemám. Aspoň pri odchode som si urobil pamiatkovú fotku. Aký som teraz rád 🙂
O’hare na odchode z USA, foto: archív
Pri odchode sme spolu s Vilom a priateľkou ešte náhodou stretli ich známych. Slovensky hovoriaci muž bol americkým lekárom. Šikovní Slováci sú všade.
Jim mi príchod do Chicaga náramne uľahčil. Vzal si voľno a čakal ma na letisku s tabuľkou Pepe. Scénka ako z filmu. Ja som sa vynoril v teplákoch a oblečené som mal moje obľúbené pončo, ktoré som si kedysi kúpil v Mexiku. Jim sa našťastie nezľakol a po rýchlom zoznámení sme vyrazili k nemu domov. Jim býval v Riverside, suburban village alebo prímestskej dedine, po našom skôr v menšom meste – v Riverside.
Riverside je vzdialený asi 15 km južne od letiska a necelých 20 km západne od Chicaga. Je perfektne napojený na vlakovú dopravu. Netrvalo to ani hodinu a ja som sa ocitol vo svojej izbe.
mapa letisko, Riverside a Chicago, foto: archív
izba v Riverside a môj pelech na najbližších 5 nocí, foto: archív
Izba ma prekvapila staromódnym zariadením. Televízor sa tváril čiernobielo a posteľ pripomínala diván, aký mala moja babka. Rýchlo som si spomenul, že ľudia, ktorí vedia v čom spočíva bohatstvo, nepotrebujú bývať v luxuse. Hlavne, že je útulne 🙂
Jim bol minimálne šesťdesiatnik a byt mal zariadený ako človek zo starej školy. Od takýchto ľudí sa dá nesmierne veľa naučiť a ja som tušil som, že to bude zaujímavý človek. Veď nie každý si pozve cudzinca len tak k sebe domov, však?
Zvyšok môjho cestovného dňa sme strávili spolu varením, jedením a rozprávaním sa o všetkom.
Jimovi predkovia pochádzali z okolia Trnavy. Medzi domácimi cennosťami mal napríklad slovenskú valašku a rôzne predmety spojené s históriou Slovenska alebo jeho rodiny. Trošku som mu pripomenul slovenčinu a snažil sa byť dobrým hosťom.
Hneď pri posteli som mal wifi, takže som dal vedieť, že som ok a zistil som si ešte všetko potrebnému k predmaratónskemu dňu. Časový posun a 7 hodín k dobru som potom využil už len na oddych a spánok.
Predmaratónska sobota – maratónske Expo (2. deň)
V sobotu som mal len jednu úlohu: dostať sa na maratónske expo, vyzdvihnúť si svoje štartové číslo a čip a čo najviac si užívať atmosféru. Myslím, že sa mi to podarilo.
Z Riversidu sme vyrazili spolu s Jimom. Pomohol mi kúpiť prvé lístky na metro (pri cestovaní je vždy najkomplikovanejší prvý nákup a pochopenie miestneho systému) a potom sme už šli každy svojou cestou. Z metra som vystúpil na zastávke Cermak-McCormick Place. Potom stačilo prejsť pár blokov na východ a ocitol som sa na McCormick Place. Expo sa konalo vo vnútri kongresového centra.
kongresové centrum McCormick Place, foto: Google Maps
miesto, kde sa vyzdvihovalo číslo, foto: archív
Už som absolvoval nejakú tú prezentáciu a videl som košické, bratislavské či pražské maratónske expá. Chicago však bol zážitok novej – svetovej úrovne. Na expe ma čakalo 160 a viac vystavovateľov a miestom sa za dva dni prezentácie mali premlieť tisícky ľudí.
Postupne som si teda popozeral novinky zo všetkých možných oblastí behu, ale aj iných športov. Chvíľu som počúval prednášku na Runner’s World stejdži, obzeral si historické fotky a v zoznamoch úspešných hľadal Slovákov, ktorí už dokončili všetkých šesť veľkých maratónov.
vo vnútri expa, zachovali sa mi len malé foto, tak aspoň jedna lepšia pre pocit, foto: archív
Zo všadiaľ som dostával rôzne darčeky, vzorky, zľavy, časopisy a podobne. Dokopy som na expe strávil asi tak štyri hodiny a okrem nasávania atmosféry som rozmýšľal o tom, čo všetko by sa na tých našich podujatiach dalo zlepšiť.
Na odchode som prechádzal okolo stánku s okuliarmi. Rozdávali ich návštevníkom, tak mi to nedalo a skočil som sa chlapíka opýtať, čo sú to za okuliare. Myslel som si, že to je marketingová lacnota. Ukázal mi, že imidžovka má UV filter 400 a rozhodne teda nejde o zbavovanie sa akejsi starej skladovej zásoby. Ahá, pardón, nie som zvyknutý, ďakujem.
Potešený som si jedny (nikoho tam ani len nenapadlo vziať si viac) vzal a cestou k východu som ešte dostal super veľkú fľašu. Z expa som vyšiel nabalený ako keby som bol na nákupoch. Dokonca som už mal darček pre Janku – Chicagské pomády vo veľmi peknom guľatom obale 🙂
S predvianočnou nádielkou a svojím číslom 25760 som vrátil na metro a do Riverside.
veci, ktoré som si vybalil po príchode z Expa, foto: archív
Jim ešte nebol doma, takže som ho chvíľu počkal a čakanie využil na malú prechádzku okolo. Poobede sme skočili niečo zjesť. Jim ma vzal do Little Bohemia Restaurant, čo mala byť americká česká reštaurácia, ktorá bola asi 10 minút od jeho bytu. Vraj tam super varia.
Nuž 🙂 Síce som bol z domu len dva dni, ale reku dám si knedlo-vepřo-zelo. Neviem čo som čakal, ale na knedlík mám len jedinú spomienku a to v štýle panebože. Už si nespomínam čo bolo na tom knedlíku najhoršie, no najskôr to, že s knedlíkom nemal nič spoločné 😀 Každopádne nevadí. Svoje jedlo som poctivo kompletne zjedol.
Na druhej strane ulice bol obchod. Z reštiky som skočil ešte niečo nakúpiť, prešli sme sa naspäť na byt a mne neostávalo nič iné, len čakať na deň D.
pekná malá stanica Riverside a jej okolie, foto: Google Maps
pohľad na reštauráciu a ulicu, foto: Google Maps
obytný dom Jima aj s nablýskaným hasičským autom, keďže hasiči mali základňu rovno oproti domu, foto: Google Maps
Najväčší maratón v živote (3. deň)
Nedeľa. D-day alebo M-day, ktorý som túžobne očakával, je tu 🙂 Nespomínam si, ako som pred maratónom spal, ale pred takou udalosťou, aká ma čakala, sa to veľmi nedá.
Štartovať som mal v poslednej vlne, takže o 8:35 ráno. Štartové priestory a kontrola vybavenia sa však otvárali už o 5:30. Vedel som, že ma čaká veľká masová udalosť, opäť som teda nechcel nechávať nič na náhodu a z Riversidu som chcel vyraziť ráno čo najskôr.
Na stanicu som prišiel krátko po pol šiestej ráno. Ešte pred šiestou som nastúpil do vlaku a po krátkej ceste, pár minút po šiestej, som už kráčal skorým ranným Chicagom.
Kým na stanici som bol ešte celkom sám, vo vlaku a po uliciach sa to už začínalo hemžiť bežcami. A čím bližšie som bol ku štartovej oblasti, tým jasnejšie bolo, že maratón bude naozaj veľký.
Všetci bežci mohli mať výbavu (prezlečenie a podobne) jedine v priesvitnom bagu. Kontrola vstupu preto prebiehala veľmi rýchlo. Potom som sa postupne prezliekol a snažil sa zohrievať, pretože slnko ešte nehrialo. Chicago prezývajú Windy city, pre silný vietor, ktorý v meste fúka. Pre Košičana, ktorý je zvyknutý na VKV, to však nebolo nič nezvyčajné.
Hoci tesne pred štartom bolo len 8°C, na zimu mi ani nenapadlo nadávať. Vedel som, že o pár hodín neskôr, na to ešte budem v dobrom spomínať. A tak aj bolo. Pri prebehnutí cieľom na mňa pražilo 28° C.
Zážitky z behu pokračujú pod fotkami 🙂
ráno na stanici v Riverside, foto: archív
tma a nikde ani noha, foto: archív
a už som v meste, foto: archív
privítala ma ešte nočná atmosféra, foto: archív
takto ma zachytil oficiálny fotograf, foto: archív
mesto sa prebúdza, svitá, foto: archív
prichádzam do oblasti štartu, foto: archív
Slnko stúpa nad Jazero Michigan, foto: archív
koridor pre prípravu sa pomaly zapĺňa, foto: archív
„Ak chceš niečo vyhrať, behaj stovku. Ak chceš niečo zažiť, behaj maratón.“ Emil Zátopek
Zážitky z trate
Z celého maratónu mi v hlave utkvelo niekoľko momentov. Sú to neopísateľné zážitky, ktoré som nazbieral.
Prvýkrát som bežal svetový world major a už na prvých kilometroch som si uvedomil, čo to znamená. Celú trať lemovalo 1,7 milióna fanúšikov. Oproti 50 tisíckam v Košiciach to bol celkom rozdiel. Navyše, americkí fanúšikovia sú oveľa hlučnejší a maratón v Chicagu bol pre nich jednou veľkou párty.
Človek sa dokázal celkom slušne pobaviť na nápaditosti niektorých povzbudzovačov a na sloganoch či predmetoch, akými dokázali hnať bežcov dopredu.
oficiálna fotka po štarte jednej vlny dobre dokumentuje veľkosť maratónu v Chicagu, foto: Chicago Marathon
Pekný moment bol, keď som sa na trati spojil s neznámym Slovákom. Bežal som v tričku z Horského behu v Smolníku, rozpoznať, že som zo Slovenska, nebolo ťažké. Obliekol som si ho naschvál 🙂 Tajne som dúfal, že s niekým na trati pokecám.
Žiaľ, meno spolubežca som už na trati dobre nepočul, ale na to, aby sme sa po pár metroch stali priateľmi, to potrebné nebolo. Pánko mal určite cez 50 rokov a bežali sme spolu minimálne 10-15 km. Kým pre mňa šlo o tretí maratón v živote, chlapík ich mal na konte viac než sto. Ako sme tak bežali, viaceré skupinky Slovákov ho rozpoznávali a kričali nám do tempa. Som si istý, že to bol jeden zo známejších slovenských maratóncov.
Keď sa maratón začína preklápať do príbehu, keď začínajú dochádzať sily a začína boj, vtedy ma nový parťák poprosil o pomoc. Došli mu gély a nemal už vôbec žiaden cukor. Bolo mi cťou, že som mohol obetovať posledný gél práve pre neho. Nechal som ho vyrovnávať sa s krízou a síce bez zásob, ale s dobrou vyhliadkou, som pokračoval ďalej sám a rýchlejšie. Mohlo to byť okolo 30. kilometra.
To som ešte nevedel, že moja kríza je za rohom.
Je úplne jedno koľko poučiek o maratónoch si prečítate, niektoré chyby asi treba zažiť na vlastnej koži
V Chicagu som sa nechal zlákať občerstvovačkami, kde ponúkali rôzne doplnky a nápoje, a okrem vlastných overených gélov som pil ich Gatorade. Ten som samozrejme nikdy predtým nepil a môj žalúdok mi to dal patrične pocítiť.
Od 35. km to so mnou šlo dole vodou, myseľ začali prepadať dosť temné myšlienky 😀 Došlo to až do bodu tesne pred 39. km, kde som sa rozhodol využiť WC na občerstvovačke.
S behom som začal vo februári 2013, posledné dva roky som toho celkom odpretekal, ale nikdy som ešte takto nezišiel z trate. V Chicagu mi však už naozaj nešlo o čas, takže som proste obetoval nejakých 70 sekúnd.
Telu sa mierne uľavilo. Ďalšie dva km som pokračoval indiánskym behom. Zdalo sa mi, že South Michigan Avenue nemá konca, ale mala. Po poslednej zákrute som zbadal cieľ a adrenalín a endorfíny už urobili svoje. Zrazu som bežal v tempe pod 5:30/km 😀
Cieľový čas sa pre mňa zastavil na 4:27:17 a môj krk ozdobila prvá medaila z World Major maratónu.
Podrobnejšie dáta z behu sa dajú pozrieť na Strave.
fotokoláž z dobehu, foto: Chicago Marathon
finisher certifikát, foto: archív
Pondelková regenerácia a utorková knižnica (4. a 5. deň)
Z Chicaga som mal odlet až v stredu. Nasledujúce 2 dni som si teda plánoval popozerať Chicago.
Pondelok pre mňa rozhodne nebol oddychový deň.
10. októbra bol v USA sviatok – Columbus Day. Oslava objavenia Ameriky bola v meste spojená s veľkolepými pochodmi a prehliadkou alegorických vozov. Prezentovali sa na nich umelecké a vojenské školy alebo zástupcovia rôznych skupín prisťahovalcov ako Íri či Taliani.
Jim ma vzal na prehliadku a potom sme pochodili asi celé Chicago, pretože prehliadka trvala 9 hodín 😀 Ja som chcel vidieť Chicagskú komoditnú burzu (prvá na svete) a Jim mi zas poukazoval veľa miest, ktoré by som inak nevidel.
Pripájam niekoľko fotografií z objavovania Veterného mesta.
Millennium Park a známa socha The Bean (fazuľa), foto: archív
nejaká ulica v Downtowne, foto: archív
Chicago Board of Trade, jedna z najstarších búrz na svete založená v 1848, foto: archív
budova, ktorá ma zaujala, je to väzenie, foto: archív
ulička ako z filmu, foto: archív
priečelie, ktoré ostalo z pôvodnej budovy burzy, foto: archív
kanál pretekajúci cez mesto, foto: archív
jedna z nehnuteľností Donalda Trumpa, foto: archív
V utorok ma čakal ešte posledný program.
Už si nespomínam ako som sa spojil s nejakým miestnym týpkom, ktorý v Chicagu učí angličtinu. Pozval ma do Chicagskej knižnice (prekrásna budova, interiér a prostredie) a ponúkol, že spolu strávime čas. Povedal som si, že prečo nie. Celá epizódka okolo knižnice a stretnutia sa mi výrazne zapísala do pamäte.
Keďže už začal pracovný týždeň, na mobile som obchodoval na burze. Po ceste do knižnice som musel ukončiť jedny z najhorších obchodov, aké sa mi „podarili“. Bol som z toho v poriadnom strese, ale v tom momente som získal veľmi cenné skúsenosti. Povedal som si, že nevadí a nemienim si kaziť výlet.
S chlapcom sme sa stretli v knižničnej študovni a hodinu sme sa rozprávali. Razom som na obchodovanie zabudol. Opravoval každý môj nesprávny prízvuk a akcent, vysvetľoval mi špecifiká výslovností rôznych hlások v kontexte, atď. Obdivoval som ako precízne sa mi venuje, hoci sa vôbec nepoznáme. Jedna vec je záverečná skúška na slovenskej vysokej škole z angličtiny (mal som 99 %), druhá vec je takto vysoko lingvisticky nastavená debata.
Po odbornej hodinke som dostal otázku na jedlo. Môj ďalší nový kamoš zistil, že som ešte nevyskúšal najlepšie streetfoody v Chicagu, takže z knižnice sme vypadli a išli sme ochutnávať.
Po našom rozchode som sa vrátil do Riversidu a čakalo ma už len balenie a odchod v stredu na letisko.
Chicago Public Library, založená 1873, foto: archív
vo vnútri knižnice, foto: archív
v Chicagu mali dennú tlač zo Slovenska, snáď ju nečítajú, foto: archív
večerné metro domov, foto: archív
Neplánovaná noc v Chicagu (6. deň)
Streda mala byť iba o zbalení sa, odchode na letisko a ceste domov. Natočil som si pár videí na pamiatku z cesty na letisko a čakal na odlet.
Žiaľ, let mi zrušili. Keďže odlet som mal mať poobede, z USA už nič do Európy neletelo.
Moja Janka v tej chvíli spala s tým, že na druhý deň budeme spolu. A ja som sa namiesto letu domov viezol autobusom 20 km na sever od letiska do letiskového hotela (1400 Milwaukee Avenue, Glenview 60025). Čisté veci som mal vypočítané presne na dni (cestoval som len s malým vakom), takže už som si nemal ani čo prezliecť.
Aspoňže hotel bol celkom pekný. V rovnakej situácii sa ocitli všetci pasažieri, tak som sa v hoteli hneď skamarátil s troma poliakmi a spoločne sme deň ukončili niekoľkými pivkami.
Janke som poslal smutnú správu a šup spať. Domov som nakoniec odletel až v nasledujúci deň, vo štvrtok letom o 18:15. Znamenalo to celodenný squatting na letisku. Navyše, náhradný let nebol priamo do Viedne, ale s prestupom vo Frankfurte. Do Košíc som prišiel v piatok po 17tej. Lepkavý, zničený, ale šťastný.
Po dobrodružstve v USA sme s Jankou v novembri absolvovali dovolenku na Srí Lanke a príbeh Chicaga ešte pokračoval.
V decembri 2016 som pomocou služby Airhelp vyžiadal kompenzáciu zmeškaného letu vo výške 600 eur, na ktorú som mal nárok. Austrian Airlines ju neprijali, nasledoval súd. Po dlhých ťahaniciach nakoniec môj nárok rakúsky súd uznal a vo februári 2018 mi na účte pristálo 300 eur (150 zožrali súdne poplatky a 150 si vzali zástupcovia z Airhelpu).
V 2018 ma čakal štart v Berlíne, takže peniaze potešili 🙂 Ale o Berlíne niekedy inokedy..
v hoteli, kde sme večerali aj raňajkovali, foto: archív